Späť z nemocnice – život je krásny
Ano, bol som v nemocnici. Nastúpil som dňa 1. júna (pondelok), prišiel som dnes, 5. júna (piatok). Prežil som celkovo krásny pracovný (fuj, to je drzé) týždeň. Skúsim zosumarizovať nejaké tie zážitky, aj keď asi nestoja za nič a nikoho to nebude zaujímať, ale chcem mať spomienku v podobe blogového príspevku.
Ľutujem, že si nepíšem denník. Mohol by som si zapisovať jednotlivé zážitky na papier, nemusel by som spomínať. Opíšem teda aspoň izbu (mám ju čerstvo v pamäti)…
Pridelená mi bola izba č. ? (naozaj si už nepamätám, nikdy som číslo neriešil) so snehuliakom na dverách (akási kresba malovaná zrejme detskými rukami). Keď som vošiel, po ľavej ruke som mal ďalšie dvere – viedli do chodbičky, v rámci ktorej bola sprcha, dve umývadlá, pomerne dobre udržiavané wécko (=WC=záchod); na konci chodbičky boli ďalšie dvere – viedli do ďalšej izby => dve izby zdielali jedno wécko, sprchu i umývadlá (ako som neskôr zistil, nebol to vôbec problém).
Vošiel som k svojej posteli (robím si srandu, v čase, keď som prišiel, som ešte žiadnu posteľ nemal – priviezli ju až neskôr). Zložil som batoh, pozdravil som spolubývajúceho (do odchodu mu zostávala asi polhodina?), prehodil pár slov a sadol si na stoličku. Čakal som asi dve hodiny, kým mi doniesli moju posteľ. Prezliekol som sa (do pyžama) a vrhol som sa do postele. Krásny to pocit. Bol som v strede miestnosti.
Spolubývajúceho odviezli. Miesto v rohu zývalo prázdnotou. Som zvyknutý spať v rohu, tak som si nenápadne a šikovne premiestnil posteľ na kolečkách do rohu. So stolíkom som spravil to isté. Fajn, teraz som si rozbalil veci – začal som sa cítiť (skoro) ako doma.
Čo sa týka vybavenia izby, našiel som v nej jeden televízor (nejaké dve, tri stanice vrátane markízy, rozmazaný obraz, starší typ), skriňu na osobné veci a oblečenie (zapratala ju jedna Rómka so synom, možnosť uložiť si do nej veci som okamžite vylúčil), dve postele (vrátane tej mojej) so skrinkami na veci. Nechýbali okná, lampy… a to je asi všetko. 
PS: V televízore som pozeral asi len televízne noviny, telenovely ako Cigánka (či množné číslo?) a Sila lásky, či jak sa ten hnoj volá, naozaj nemusím. A teda ešte dr. House a NCIS
Možno si už dlhšiu dobu kladiete otázku, kvôli čomu som tam vlastne liezol… Fakt je, že mám problémy s kolenami (kĺby). Niektoré pohyby sú bolestivé, počuť nie celkom normálne praskanie (najmä pri drepe) a trápi ma zasekávanie kĺbov, či kostí, či čo mi to tam blokuje plynulý pohyb…! Ďalej mi znepríjemňuje život môj krk – tiež praskanie, sekanie (niekedy až nebezpečné seknutie…) a bolesti pri pohybe.
Riešenie: Na kolená sa mi tento týždeň vykašlali. Operácia ma čaká niekedy v lete (júl, august, najneskôr september). Asi sa rozhodnú operovať ich po jednom. Riešili len krk. Vraj musím posilniť trapézy. Okej, začal som rehabilitácie (až v stredu).
Prvé dva dni som nerobil prakticky nič. Séria vyšetrení, snažili sa zistiť, čo mi vlastne je (napr. röntgenové snímky). Tu ma pobavil hádam len odber krvi. Dve mladé sestričky sa rozhodli, že mi zoberú krv. Predtým som samozrejme nič nejedol. Nabehol som na ošetrovňu. Hneď som sa spýtal, ktorú ruku chcú. Im to bolo vcelku jedno. “Rozmýšlam, ktorú ruku už nebudem potrebovať…” – nechcel som ich tým rozčúliť, ani uraziť 
Našťastie to nebrali osobne.
Sestrička so širokým úsmevom pochválila moje žily (“jééj, ty máš ale krásne žily, to nebude problém… Jak športovec.”). Odpovedal som úsmevom. Zo zvyku sa na ihlu nepozerám, ušetrím si ten stres a pohľad na krv. Vpichla ihlu. Čakám… Sestrička neistým hlasom: “Nejak to neteče. 
“. Druhá sa len šupovala: “No hej, hlavne že krásne žily. “. Pýtam sa: “Problémy?” “Ehm, ani neee, len to nejak nechce tiecť. Hm.” “Okej, v najhoršom mám aj druhú ruku”. (po tomto už začala byť nervózna, pomaly do plaču … Kolegyňa sa len smiala…) Druhý vpich ihly sa podaril. Pár hodín neskôr moja ruka vyzerala ako ruka nejakého narkomana – do očí kričala nádherná modro-zelená modrina po sestričkiných pokusoch.
Okrem odberu som musel vydať vzorku moču, nahlásiť teplotu a tak podobne. Celý týždeň som úspešne maskoval prechladnutie – vďaka sirupu MucoPlant a kvapkám do nosa Sanorin. Už som doma, môžem sa konečne doliečiť.
Tak, konečne je streda a mňa berú na prvú rehabilitáciu. Prišiel pre mňa “Ondro” z mínus prvého poschodia. Dopĺňam, že všetko sa odohráva na Kramároch v Bratislave. Ondrej Dlhý bol fyzioterapeur a mal na starosti cvičenia – na posilnenie trapéz. Naučil ma pár zaujímavých cvikov, nie, nechce sa mi ich rozoberať.
Nebolo by to také zaujímavé, keby u neho zrovna nepraxovali “nejakí dvaja” – muž a žena. Tipol by som im asi 18-19 rokov. Ich chovanie bolo minimálne detské. Namiesto toho, aby starostlivo sledovali priebeh cvičenia a učili sa, hádzali si loptičky, taniere, vzájomne sa šteklili a potichu smiali. Keď ich to prestalo baviť, pozerali si asi staré fotografie (z detstva? ) na mobile.
Po cvičení som išiel do inej miestnosti, kde mi Ondro nasadil štyri “prísavky” na oblasť pri krku (rozhranie chrbát-krk). Ide o elektroliečbu. Príjemná masáž, trochu elektriky, nič vážne. Potom nasledovala vírivka – ide o príjemnú prastarú metódu, pri ktorej si človek spraví pohodlie v bazéniku a… niečo ako bublinkový kúpeľ. Príjemne vlažná voda s tryskami, ktoré vháňajú zopár bubliniek do vody. Celkom príjemné.
Vo štvrtok už dostali príležitosť aj náš párik – dievča a chalan na praxi. Časť cvičenia si na mne “vyskúšali”, išlo im to pomerne dobre. Mali možnosť si vyskúšať aj nasadenie “prísavkov” na elektroliečbu. Ondro si odbehol a párik ma zostal strážiť. Zrazu za mnou pribehne dievča: “Môžem sa ťa niečo spýtať? “. Ja že v kľude. “Čo si myslíš, že je toto?” Na počudovanie vybrala spoza chrbtu akéhosi plyšáka. Pokúšam sa ovládať (bavil som sa na nich už nejaký čas a týmto to chuderka zaklincovala ). “Ťažko povedať. Myš?” … “Noo, alee, tu má taký dlhý nos, hm.” … “Všetko je možné. Zrejme bola v Jaslovských Bohuniciach.” Dievča zmohol smiech. Rozmýšlal som, či to bolo až tak vtipné, no zdá sa, že ju to dostalo. Bol som už radšej ticho.
Patrilo by sa povedať niečo k personálu a strave. So sestričkami mám celkom dobré vzťahy. Sem-tam prehodíme nejaké to slovo, pokecáme o blbostiach a tak. O pacientov sa starajú aj sanitári Jožko a Duško – fajn chalani. Keď je treba, Jožko mi zbehne “dole do bufetu” kúpiť bagetku alebo hranolky. Duško ma vodil z rehabilitácií a tiež sa s ním dalo – aj keď bol trochu konzervatívnejší a hamblivejší ako Jožko .
Jesť sme dostávali pravidelne. Raňajky, obed, večera – hlavné jedlá. Občas mi Jožko doniesol chleba s nutelou, jablko alebo sladké pečivo na desiatu alebo olovrant. Od našich som mal ešte všelijaké bagety, sladkosti, pečivá a čínske jedlá (hej, ryža, mäso, zelenina ). Jedlo, ktoré je v nemocnici je jednoducho otrasné. Málo financií, veď ja to chápem. Povedal by som to asi takto: Som vyberavý, keď je z čoho vyberať. Keď na výber nemám, zjem aj to, čo je.
Pobyt v nemocnici ma naučil znášať tvrdšie podmienky, strašnú stravu, hodiny strávené skoro naprázdno (nuda, ticho, čumenie do stropu). Hoci to nebolo prvýkrát, čo som bol hospitalizovaný. Všetko zlé je na niečo dobré. Ak sa raz dostanem do vezenia, budem to znášať oveľa ľahšie.
Som vyberavý, keď je z čoho vyberať. Keď na výber nemám, zjem aj to, čo je.
No to si si ale užil
Ja som naposledy bol hospitalizovaný asi v 7mich rokoch…
Ale to bolo až na 3 týždne, a pamätám si, že vydržať sa to nedalo
S tou stravou máš aj pravdu, ale veď čouž
Keď to ale tak zhrniem, pekný článok